Od strachu zdrevenel. Strach ho popadol. Vlasy mu dupkom stáli. Krv sa mu sekla v žilách.
Od strachu sa mu podlomili kolená. Od strachu na zadok padol.
Takmer od strachu umrel. Strach sa rovná smrti.
Naša prvotná obranná reakcia. Prináša čas na strategické rozhodnutie - mŕtvy chrobák / útek / útok. A práve stav „mŕtveho chrobáka“ bol pre našich predkov dokonalým spôsobom ako ostať neviditeľní, keď bolo nebezpečenstvo bezprostredne blízko. Zmeraveli hrôzou. Napr. v situácii, keď si dieťa hlasno presadzovalo svoju potrebu nového autíčka, či bábiky v oddelení hračiek a my sme cítili pohľady prítomných na svojom chrbte. Nehovoriac o prítomnosti maminej susedy. Áno, máte pravdu, že naši dávni predkovia oddelenia s hračkami nemali, ale oči svedka predmetnej udalosti na našom chrbte a blízkosť predátora na savane vyvoláva rovnakú stresovú reakciu. A na potenciálne nebezpečenstvo reaguje naše stresové centrum rovnako ako na to reálne. Do bodky rovnako.
Ako to vlastne celé prebieha? Do života nám vstúpi situácia, ktorú náš limbický systém vyhodnotí ako život ohrozujúcu. Aktiváciou príslušných centier, čo prebieha mimo nášho vedomia, príde k prvotnej reakcii – ustrnutiu, kedy sa v zlomku sekundy rozhodne, čo je najbezpečnejšie urobiť v záujme zachovania života – ostať nehybný, utiecť alebo zaútočiť.
O stratégii úteku a útoku som písala v predchádzajúcich dvoch častiach. Dnes sa spolu pozrime na výchovného „mŕtveho chrobáka“.
Vo svete rodičov prináša zotrvanie v ustrnutí neschopnosť konať. Bezmocne stojíme nad hlasno sa prejavujúcim potomkom. A zatiaľ čo čakáme, kým prehrmí to najhoršie, snažíme sa splynúť s regálom. Niekedy dohovárame, inokedy prosíme, aby sa utíšilo, dúfajúc, že nás nikto známy neuvidí. Často nakoniec kapitulujeme a v snahe ostať neviditeľní a nepočuteľní vložíme predmet sporu do košíka, napriek tomu, že sme ho pôvodne kúpiť odmietli. Alebo sa po výbuchu nášho dospievajúceho nezmôžeme na slovo, pretože nás jeho slová na našu adresu zaklincovali ku kuchynskej podlahe.
Na druhej strane nám práve tento „zlomok sekundy“ dáva príležitosť. Príležitosť precitnúť a reagovať inak. Základom je uvedomiť si, že od strachu ani nedýcham a začať dýchať. Ustrnutie prináša obmedzenie akéhokoľvek pohybu, aj dýchania. Sústredenie sa na dýchanie obracia pozornosť zo stresovej situácie na dych a tým zmierňuje hladinu stresu. To nám vytvára priestor vyhodnotiť situáciu racionálnejšie, uvedomiť si, že nad zlato drahší klenot je dieťa, ale nad sklo krehkejší a reagovať dôstojne, z priestoru spojenia, po vzore našich múdrych predkov:
Mysli, až potom hovor! Lepšie mlčanie ako vrčanie. Kým neprehovoríš hlavou, rukami sa neponáhľaj!
Naomi Aldort vo svojej knihe: Vychovávame deti a rastieme s nimi1) ponúka stratégiu „S-A-L-V-E“. Ako prvý krok, v súlade so skúsenosťou našich predkov, uvádza „S = separate“1) - odosobnime sa od prejavu dieťaťa i od vlastných myšlienok. Myslieť si môžeš, čo chceš, ale na reči si daj pozor! Svojou múdrosťou pritakávajú aj Toltékovia, ktorí nás vyzývajú „nehrešiť slovom, nebrať si nič osobne a nevytvárať si žiadne domnienky“2). Etikoterapia nám dáva do rúk nástroje, ako to v praxi zrealizovať:
- dýchať a fyzicky zmeniť miesto, aby som zmenil/a uhol pohľadu;
- položiť si otázku: „Naozaj je pravda to, čo v tejto chvíli hovorí dieťa a čo si o ňom myslím ja?“;
- uvedomiť si: „Ja nie som moje myšlienky a dieťa nie je toto konanie, ani táto emócia.“
Keď sa nám navyše podarí odhaliť príčinu takejto reakcie dieťaťa, rodičovskú maturitu máme vo vrecku. Nie je to jednoduché, ale mám to odskúšané nielen ako mama, ale aj ako lektorka a výsledok stojí za to. Tiché zameranie sa na dieťa ako také („A = attention“1)) vytvorí priestor spojenia. Kde je spojenie, tam je pozornosť. A práve o tú dieťaťu ide, o našu pozornosť, o pohľad z očí do očí, o dotyk, či objatie. Stojí nás to síce trochu času, ale dieťa potrebuje byť vypočuté („L = listen“1)) a uznané („V = validate“1)). Uznanie jeho pocitov je skúškou pre nás, či je dôležité a milované naozaj a bezpodmienečne, aj keď je zrovna zabalené do ostnatého drôtu. Tá otázka na pozadí situácie je: „Mami, tati, miluješ ma, prijímaš ma a ustojíš ma v akejkoľvej situácii, alebo len keď spĺňam tvoje predstavy?“ Zavŕšením tohto procesu podľa Naomi Aldort je „E = empower“1) - dať dieťaťu priestor a povzbudiť ho, aby našlo vlastné riešenie. Uznané, lásku a bezpečie cítiace dieťa sa vie veľmi zručne pohybovať v priestore neobmedzených možností. A verte – neverte, svojim riešením vás prekvapí.
Pokiaľ sa vám dejú doma „veci“ alebo máte nejaké otázky, napíšte nám a dohodnite si konzultáciu.
Mgr. Radoslava Horváthová (Honková)
https://www.facebook.com/Via-Terra-Incognita-109951360426379
ZDROJE:
1) Aldort, Naomi: Vychovávame děti a rosteme s nimi, 2014, kapitola 4 – Komunikační S A L V E – audio CD
2) Don Miguel Ruiz: Čtyři dohody, 2016 – audio CD
