Strach. Bola to moja veľká téma (v dennodennom živote i vo výchove). Žila som obeť uväznenú v strachoch. Nevedela som ich pomenovať, ani s nimi nič urobiť. Bola som príkladom i vlastnému dieťaťu. Ukazovala som, ako riešiť situácie, v ktorých som sa ja sama necítila príjemne. Predpokladáte správne, že nie celkom optimálne. Dnes mi Etikoterapia pomáha rozpoznávať najrôznejšie odtienky strachov a posúvať sa do dôvery v život, v seba, do priestoru Spojenia.
Moja cesta ma viedla k deťom. Vždy som chcela byť učiteľka. Po štúdiu som začala učiť angličtinu na základnej škole, ale tí múdri tam hore vedeli, že školský systém je pre mňa slepá ulička. Narodenie syna a informácie o detskom mozgu a jazykoch, ktoré ku mne začali následne prichádzať, ma viedli k poznaniu, prečo a ako učiť malé deti angličtinu. Spojiť čas detí a rodičov v radosti cez angličtinu. A tak sa mi otvorila dvojcesta – ja, mama, s mojim veľkým učiteľom a zrkadlom doma a ja, lektorka, pozorujúca vzťahy na hodinách. V tomto seriáli sa s vami delím o svoju skúsenosť – osobnú i profesionálnu, o to, čo ma naučili deti.
Späť k dnešnej téme. Dážď. Taký, o ktorom naši predkovia vraveli, že z neba zlato padá. Príroda sa teší a mne prišla myšlienka pozrieť sa na stratégie strachu nielen z pohľadu Etikoterapie, ale aj z pohľadu múdrosti našich predkov. Ako strach vnímali? Aké múdrosti nám zanechali? Keďže sa zamýšľam nad výchovnými témami, na začiatok som si vybrala túto: Aké (rodičovské) srdce, taký (výchovný) jazyk a aký (výchovný) jazyk, také (rodičovské) srdce.
ÚTEK
Vzal nohy na plecia. Zem sa po ňom zľahla.
Bol by sa skryl do myšacej diery. Uteká / Bočí od toho ako čert od kríža.
Obarený pes aj pred dažďom uteká.
Strach zavelí na ústup a hlava okamžite hľadá nápis „EXIT“. Náš vlastný osobný útek od detí je problematický. Tak prichádza na rad útek s dieťaťom. Viete, ten s kočíkom, rýchlym krokom k východu. Na hodinách s drobcami sa najčastejšie stretávam s reakciou „vziať nohy na plecia“ (rozumej „dieťa pod pazuchu“) a ujsť z triedy. Moja osobná skúsenosť na verejnosti bola viac o myšacích dierach J, či skôr o pštrosovi, ktorý stiahol hlavu medzi plecia, tváril sa, že je neviditeľný a uháňal, čo mu para stačila do bezpečia domova. Takto deťom nevedomky odovzdávame túto stratégiu: „Ak niekde nechcete byť (obchod, návšteva, neskôr škôlka, krúžok), stačí trochu afektu a/alebo „neprijateľného“ správania a odchod je zaručený.“
Ďalšou z útekových stratégií je, že kúsok poodídeme a čakáme, kedy sa dieťa „uvedomí“ a príde za nami samo. Ideálne aj s prázdnym „Mami, prepáč, ja už budem dobrý/á.“ A s potvrdením si, kedy je pre nás prijateľné a kedy nie a že chyba je v ňom.
Keď sa zo situácie nedá utiecť nám, môže sa „stratiť z očí“ dieťa. Vynoril sa mi v spomienke Jarda Dušek v predstavení Štyri dohody, kde sa zamýšľa nad (ne)zmyslom rodičovských príkazov typu ˈStrať sa mi z očí!ˈ ˈZmizni!ˈ ˈChoď do svojej izby a vráť sa, keď sa upokojíš!ˈ ... . Smiala som sa, i keď cez slzy, vidiac absurditu svojho vlastného nemúdreho „výchovného“ snaženia. Teenageri mávajú stratégiu „zmiznutia“ tak dobre zvládnutú, že ani nečakajú na povel a vyparia sa ako gáfor. Vedia presne, ako dať patrične najavo svoj nesúhlas s našim nesúhlasom a jasne odzrkadliť náš postoj svojim postojom. „Ach, ten je môj, ten sa mi podobá“. (M. Lasica, P. Lipa: Podobnosť čisto náhodná) ;-)
Pokiaľ sa vám dejú doma „veci“ a už ste v koncoch, napíšte nám a dohodnite si konzultáciu.
Mgr. Radoslava Horváthová (Honková)
https://www.facebook.com/Via-Terra-Incognita-109951360426379
